Keď Slovensko po odstavení Vladimíra Mečiara nabralo kurz do EÚ a NATO, rád sa chvastal, že prihlášku do týchto organizácií podali jeho vlády.
To mu však nebránilo prejaviť škodoradosť, keď veštil, že kým zaňho Slovensku v integrácii bránili politické dôvody, teraz to budú ekonomické. No, nebol to kovaný západniar.
Zároveň však nikdy nevykonal formálny (to je podčiarknuté) krok, ktorým by Slovensku z vlastnej iniciatívy hatil cestu na Západ. Brblal, že keď nás tam nebudú chcieť, obrátime sa na Východ, ale bol viditeľne mrzutý, keď v roku 1997 v Madride pozvánku do NATO dostali len Česko, Poľsko a Maďarsko.
Tento dlhý úvod má slúžiť ako kontrast k aspoň čiastočnému pochopeniu rozmerov toho, čo dnes spáchala gruzínska a pred jedenástimi rokmi ukrajinská vláda. V oboch prípadoch pošliapali vlastné sľuby a ťažiskovú dohodu s občanmi o nádeji na lepšiu a slobodnejšiu budúcnosť.
V Tbilisi sa ďalej protestuje. Premiér ponúkol opozícii dialóg Čítajte Lebo krajiny medzi Atlantikom a Himalájami ju ešte stále nachádzajú len na Západe. Dobré ráno.
Robert Fico môže blúzniť o úžasnom srbskom hospodárskom raste, Milanovia z Republiky bohovať na systém zvozu odpadkov v Bruseli a celý kresťanistický front sa desiť liberálnych zvráteností, ale napočudovanie chcú ľudia žiť viac ako v Kodani a Štokholme a menej ako v Belehrade a Jekaterinburgu.
Je to také zrejmé, že to chápu v zásade všetci. Nie všetkým sa páčia všetky kompromisy od „straty suverenity“ cez hospodárske zmeny až k takým symbolickým aktom, ako je zmena názvu štátu.
Lenže keď sa láme chlieb na jasnej možnosti „Západ alebo Východ“, gramotní ľudia nemajú o čom.
Ibaže väčšinou nestačí, aby sa rozhodli v kandidátskej krajine, ešte ju tam musí niekto prijať, a ako vidíme na Ukrajine aj v Gruzínsku, nie vždy je to vec len dvoch strán.
V tomto smere malo Slovensko obrovské šťastie: spamätalo sa včas, aby zachytilo západné huráeurópanstvo aj východnú slabosť.
Ibaže ako sme mali šťastie, tak môžeme mať aj smolu. Keď sa trasie svet, trasie sa aj stredná Európa, menia sa bloky a Slovensko je (napríklad na rozdiel od Poľska a Ukrajiny) krajinou, ktorá môže byť tam aj tam a nikoho to príliš nevyruší.
V ukrajinskej a dnes gruzínskej optike preto najlepšie vyniknú cynické obludnosti, ktoré vláda pácha na príslušnosti Slovenska k tomu lepšiemu svetu. Tí prepití odroni si totiž za žetón v politickom kasíne vybrali základný štátny záujem. To im predsa nemôže prejsť.
Však nie?
